RECENZE: Alexandra Pavelková, Údolie ľalií

Príbehy chcú žiť. Chcú byť napísané i prečítané. Alexandra Pavelková nám prináša svoju novú knihu poviedok.

Napriek tomu, že ide o poviedkovú zbierku, autorka jej jednotlivé motívy prepojila prostredníctvom stmeľujúceho textu. Priznávam, že osobne nemám rád tento dekameronovský štýl (niekoľko ľudí sa stretne a začne si rozprávať príbehy), ale nadstavbový príbeh Údolia ľalií pôsobí príjemne nenásilne a má hlavu aj pätu.

Nakoľko niektoré poviedky sú pomerne známe, rozhodol som sa knihu popísať ako „klasickú“ zbierku. Pretože je dosť možné, že budete chcieť čítať len texty, ktoré ešte nepoznáte.

Po dopísaní Vimkiných dobrodružstiev (Prísaha) publikovala Pavelková trochu drsnejšie poviedky, často rozprávané z mužskej perspektívy. Takým je aj Oheň, víťazný text Ceny Fantázie. Sám som zaňho kedysi hlasoval, ale úprimne povedané, v rámci aktuálnej knihy pôsobí „menej živo“. Podobne je to aj s po povrchu kĺžucou Farbou, ktorá to však vynahradzuje talianskym prostredím a atmosférou. Drsný príbeh o pomste Desiatka je o niečo živočíšnejší a celkom pobaví fakt, že autorka prostredníctvom nadstavbového deja sama poukáže na drobné nezrovnalosti v prevedení poviedky.

Tu akoby končila jedna éra, a začína nová. Respektíve autorka sa vracia ku svojím koreňom a ostatné príbehy sa vyznačujú drobnokresbou a citlivejším pohľadom na svet. Kamene sú na prvý pohľad dedinská povedačka bez výraznejšieho konfliktu, ale z príbehu o hľadaní pokladu sála život i utrpenie. Možno aj preto, že je rozprávaný z pohľadu ženy čakajúcej na návrat manžela.

Autorka sa nebojí pripomenúť, že začínala z klasickou tolkienovskou fantasy. Cesta za kráľom využíva pohľad zvieraťa, čo už v minulosti (Miešanci) vedelo osviežiť jej archetypálnejšie ladené texty. Na malej ploche krásne rozvinutý svet, dobrodružné putovanie, i niekoľko menej štandardných rozuzlení vám uchová príbeh v pamäti dostatočne dlho.

Voda sa pokúša o to isté, čo Kamene. Tentoraz s menším úspechom. Štandardná inkvizičná mašinéria nemá dostatok inovatívnych prvkov, jedná sa však o pomerne krátky text.

Údolie ľalií je údolie Slatiny. Už roky je naplánované zatopenie tejto časti prírody a vytvorenie novej priehrady. Vyslovene ma však prekvapilo, ako zvoľna vplietla autorka túto ekologickú tému do knihy, napriek tomu, aká jasná je jej dôležitosť.

Práve posledný príbeh rozpráva sama Slatina v poviedke Rieka. V nej sa dozvieme, ako dopadne konflikt medzi kráľom Belom IV. a vodnými bytosťami. A možno aj to, prečo je náš najrozsiahlejší hrad vypínajúci sa nad Zvolenom dnes v ruinách.

Úvodné príbehy som poznal. A samostatne sa mi páčili viac ako súčasť tejto knihy. Niežeby stratili na kvalite, len v Údolí ľalií sú aj lepšie, respektíve krajšie napísané. Myslím, že práve kultivovanosť a práca s jazykom je výrazný faktor, prečo Pavelkovú čítame.

Údolie ľalií je pekná ukážka rôznorodosti, s akou sa dajú poňať klasické žánrové zápletky ako je pomsta, politické intrigy, sériový vrah, dobrodružné putovanie, hľadanie pokladu či zakázaná láska. Alexandra Pavelková nesklamala a potvrdila svoju pozíciu prvej dámy slovenskej fantasy.

Alexandra Pavelková: Údolie ľalií
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2015
Počet strán: 352
Väzba: pevná s prebalom
Obálka: Jana Šouflová
Jazyk: slovenský