SLOUPEK: Knihy, které mě ovlivnily (Majkl)

Starneme a meníme sa. Dospievame. Nielen do osemnástich rokov, ale hlavne v období po nich. Preč sú tie roky, kedy sme len bezmyšlienkovito žili, ochutnávali život plnými dúškami a vnímali všetky jeho viditeľné farby prostredníctvom hrania sa s Legom či drevenými kockami. Začíname premýšľať, rozdumovať, filozofovať a bilancovať  o svete, viere, láske, vojne, systéme, v akom žijeme... a možno tiež aj vy začínate premýšľať o sebe. O tom, kým ste boli a kým budete. A čo všetko vás vyformovalo v jedinečnú bytosť, akou ste teraz. Poďte si spolu s nami zapremýšľať... napríklad aj o knihách, ktoré vás najviac ovplyvnili. Aby sme vám dali trochu času, prečítajte si o tých našich. Prečítajte si, kým sme.

Bez čítania kníh si svoj život neviem predstaviť. Čítam bez prestávky už vyše sedemnásť rokov - dokonca aj cez skúškové obdobie si musím nájsť aspoň zopár minút času na fantastiku - bez toho som podráždený a nervózny, chodím po byte ako lev v klietke a ak nemám nič po ruke, prečítam si pri raňajkách aj zloženie cereálií. Už odmalička som prejavoval záujem o písmená a knihy. Môj dedo z Ľubotíc mi trpezlivo odpovedal na neustále otázky "Toto je aké písmenko?" a vďaka nemu som vedel čítať už v štyroch rokoch. Často som s ním chodil na návštevy či do mesta, kde sa so mnou chválil - pomaličky, po písmenkách a slabikách som čítal (nielen) názvy článkov v časopise Život.

Dedo vo mne nevedomky zasial lásku ku fantastike, ktorá sa naplno prejavila až v neskoršom veku, keď som objavil Julesa Vernea. Pred spaním som popri klasických rozprávkach a disneyovkách počúval dedom prerozprávané grécke mýty (Staroveké báje a povesti od Rudolfa Mertlíka) - o tom, ako Prométheus daroval ľudstvu oheň, ako sa Odyseus dvadsať rokov vracal domov či o Herkulových dvanástich úlohách (samozrejme, s dedom som každý deň sledoval seriál Herkules s Kevinom Sorbom). Knihu som si neskôr prečítal sám (medzi inými aj Robinsona Crusoea, na Egypťana Sinuheta som však musel dorásť).

Hastrošovci boli prvou a jedinou knihou, ktorú som dostal v škole za výnimočný prospech. Okrem toho, že mi predstúpenie pred riaditeľa ako malému  nesmelému tretiačikovi poriadne zvýšilo sebavedomie, dostal som vcelku nenápadnú knihu o opičej rodinke, ktorú núti dedko Hastroš s babkou Hastrošovou nacvičovať akrobatické kúsky s nohami hore. Tento vtipný a očarujúci príbeh od Roalda Dahla som od svojich ôsmych rokov prečítal najmenej dvadsaťkrát, dokonca si ho niekoľkokrát prečítali aj moji súrodenci, ktorým čítanie veľmi nevonia.

Raz, na hodine teórie literatúry, môj spolužiak Štefan (poriadne švihnutý, no výborný človek) prehlásil, že som za minulý rok prečítal 2000 kníh. Že to bola blbosť, snáď nemusím zdôrazňovať, avšak chytil sa toho vyučujúci a dostal som špeciálnu domácu úlohu - keď som taký macher, nech napíšem recenziu. Vybral som si Terror Dana Simmonsa a výsledok bol pochválený. Povzbudený úspechom som ju zaslal Pechymu a tak som sa dostal do redaktorského tímu Sardenu, čím som si splnil sen - recenzovať knihy.

K sérii První zákon od Joea Abercrombieho nemám žiaden príbeh - v tomto výbere sa ocitla pre množstvo múdrych viet, s ktorými som sa stotožnil. A básniť o kladoch Malazskej knihy padlých od Stevena Eriksona tiež nebudem - po jej prečítaní som začal hodnotiť ostatné diela prísnejšie a aj to si na nej cením.