NEDĚLNÍK: Čo všetko sme ochotní autorom tolerovať?

O tom, či je kniha dobrá, sa dá dlho debatovať, polemizovať aj hádať sa. Každý čitateľ vníma knihu inak, niečo iné si v nej všimne či nevšimne. Dôležitý je príbeh, ale je pre vás dôležité aj to, aby mal hlavu a pätu a bol v súlade s logikou a prírodnými zákonmi? Alebo čo ak sú zápletka či postavy ukradnuté z iného románu či filmu? Nad čím všetkým ste ochotní prižmúriť oči?

Kedysi a v súčasnosti

Keď sa nám dostanú do rúk staré knihy, často v nás vyvolajú úsmev. Naivný dej, či smiešne predstavy o vesmíre, emzákoch a rôznych objavoch, sú pre nás už dnes často ťažko čitateľné. My sme totiž dospeli do doby, kedy sa už mnohé z týchto príbehov stali realitou, prípadne sa dokázalo, že sa realitou nikdy nestanú. Súčasná veda pokročila natoľko, že moderné sci-fi romány sú od tých napísaných Julesom Vernom neuveriteľne vzdialené. Napriek tomu verneovky zostávajú krásnou klasikou, ktorou si prejde azda každý priaznivec tohto žánru.

Trošku iný prípad je mágia vo fantasy románoch. Tá stála odjakživa mimo prírodné zákony. Riadila sa vlastnými pravidlami, ktorých tvorcom bol sám spisovateľ, či niekto, kto autora svojím dielom inšpiroval. Pretože, nebudeme si klamať, ťažko dnes už vymyslíme niečo nové. Všetko tu už raz bolo. Môžeme to len zdokonaľovať a vyšperkovávať. Nuž a práve v mágii sa veľa nového vymyslieť nedá. Nikdy nemala hranice, či presnejšie povedané, hranicami boli zakaždým iba možnosti autorovej fantázie. Tiež v nej však platia isté pravidlá a niektoré z nich sú limitované prírodnými zákonitosťami.

Píšem ako chcem

Čoraz častejšie sa stretávame s knihami vydanými samonákladom. Dá sa povedať, že práve autori samonákladov šetria na redakčných úpravách, čo znamená, že v ich dielkach zostáva množstvo nielen gramatických, no aj logických chýb. Avšak problémy s logikou či nedomyslenými scénami, sa nájdu aj v knihách, ktoré prešli redakčnou úpravou a kontrolou.
Otázka však znie, vadia celkom zjavne nelogické udalosti / okolnosti v románoch čitateľom? Všimnú si ich vôbec?

Už pár rokov sa pohybujem na Instagrame. Mala som istý čas „rýpacie“ obdobie, kedy som sa bookstagrameriek pýtala, či im tieto nelogické a nezmyselné veci v knihách nevadia. Rovnako ma to zaujímalo pri publikáciách, o ktorých viem, že ich autori si požičali hrdinov prípadne zápletky z iných dielok. Čo som zistila? Buď si tie zjavné hlúposti a podobnosti s inými románmi či filmami v texte nevšimli, alebo im absolútne nevadili. Samozrejme ma zaujímalo, čo ich vedie k tomu, že také zjavné chyby v príbehoch tolerujú. Lebo tie ženy ich nemali vôbec potrebu v hodnoteniach aspoň slovkom spomenúť a knihám dali plný počet bodov, akoby to boli literárne skvosty. Takže, prečo ich boli ochotné tolerovať? Odpovede ma dosť prekvapili až zaskočili.
Pretože obálka je taká krásna...
Pretože je tam mytológia a ja mytológiu milujem...
Pretože príbeh je taký romantický...
Pretože ona tak trpela...
Pretože autor povedal, že použitím častí iného diela vzdáva česť tomu originálnemu...
Pretože môj účet je plný pozitívnej energie, neželám si, aby si sa ma pýtala takéto hnusné negatívne otázky...

Nuž, potom sa môžeme čudovať, že sa knihy, ktoré sú plné hlúpostí, neoriginálnych myšlienok či vykrádačky, dostávajú na predné priečky rebríčkov čítanosti.
Ono, problém je aj v tom, že ak knihu pochváli niekto, kto má medzi čitateľmi renomé alebo je braný za akéhosi odborníka, málokto má odvahu povedať, že nemá pravdu. Mohli by ho považovať za hlupáka, ktorý nerozumie literatúre, že? Rovnako začína byť zjavný aj fakt, na ktorý upozorňujú rôzne štúdie a testy, že klesá počet ľudí, ktorí dokážu čítať s porozumením.

Ďalšie vysvetlenie je, že je to všetko čitateľovi úplne jedno, absolútne ho tieto „hlúposti“ nezaujímajú. Berú to len ako zbytočné rýpanie sa v texte.

Aké veci sme si to teda nevšimli?

Ak nám autor na začiatku knihy prezradí, že svet, v ktorom sa jeho príbeh odohráva, je pustý, len s malými zásobami vody, takmer bez života a v polovici knihy nám opisuje rozmanitosť fauny, flóry a veľké riečne toky, asi to úplne v poriadku nebude.

Nikdy vám neprišlo čudné, že dve postavy sa stretnú uprostred bezmesačnej noci v hlbokom lese a jedna na druhej vidí, že má zelené oči a na krku jej visí na tenkej retiazke prívesok? Bola niekedy autorka v lese v noci, keď ani Mesiac nesvietil? Nevidela by si ani na špičku nosa, nieto ešte, aby rozoznala farbu očí niekoho, s kým sa rozpráva. Ak by to bola čarodejnica, bolo by to v pohode. Ale obyčajné dievča?

Vystúpil z lode a pozrel sa smerom k hradu, ktorý bol od pobrežia vzdialený 30 míľ a všimol si detaily zdobenia na vežičkách a vlajkách, ktoré sa trepotali vo vetre. To naozaj? Keby bol rozprávkovým Bystrozrakým, možno. Ale rozoznať takéto drobnosti vo vzdialenosti zhruba
48 km je pre obyčajného človeka nemožné. Zvlášť, ak autorka píše o tom, že terén nebol rovinatý, ale kopcovitý. Potom je zvláštne, že cez tie kopce vôbec videl spomínaný hrad.

Vládla tuhá zima, mrzlo. Ryba, ktorú rybár vylovil, bola už asi dve hodiny po smrti a na mrazivom snehu a vzduchu. Avšak keď do nej mladík zarezal, krv striekala sťa divá. Je to možné? Nie je. Krv po smrti prestáva prúdiť, pretože srdce nebije, a to znamená, že nestrieka. Rovnako nestrieka vtedy, ak je zamrznutá. Po dvoch hodinách na mraze už ryba zmrzla, či takmer zamrzla.

Toto je iba taká ochutnávka. Príkladov by sa dalo uviesť naozaj veľa.
Bývali časy, keď som si mnohých takýchto vecí sama nevšimla. Mala som kamarátku, ktorá však stále voľačo v knižkách kritizovala a upozorňovala ma na niektoré nelogickosti. Čím viac knižiek som prečítala a počúvala viac jej ponosov, tým viac som si nelogickostí začínala všímať aj ja a časom som zistila, že mi kazia dojem z čítania. Autori v súčasnosti majú možnosti, aké kedysi neboli. Nemusia sa pýtať odborníkov. Môžu googliť a behom chvíle si zistia, aká je skutočnosť. Ak to niekto nespraví, iba nám, čitateľom, ukazuje, že mu na nás a na kvalite vlastného príbehu nezáleží. Je evidentne presvedčený, že môže písať hocičo a my ho budeme za to chváliť a jeho knihy ďalej čítať. Ja to už dávno nerobím. Záleží mi na kvalitných románoch, na rozprávaniach, ktoré sú logické, vedecké a dodržujú pravidlá stanovené mágiou, ktorá sa v nich využíva. Je to totiž znak toho, že si spisovateľ cení jednak svoj príbeh, jednak a hlavne, svojich čitateľov.
Ena