UKÁZKA: Jozef Žarnay, Vesmírne prípady

Kreslo

   Vyzeralo to ako panoráma z rozhľadne – kolos hviezdoletu mal riadiacu kabínu umiestnenú úplne v hrote, takže traja muži v nej sa nachádzali vysoko nad úrovňou okolia, ponášajúceho sa na verziu Danteho pekla.

   Oblý pahorok sa dvíhal priamo z roviny a široko-ďaleko až na zopár nižších terénnych nerovností sa rozkladala krajina ako stôl, iba veľmi ďaleko, až na hranici viditeľnosti, sa rysovalo pohorie. V skutočnosti sa Gerbiou tiahlo viacero horstiev, nakoľko však bola oveľa menšia od Zeme, odpovedalo tomu i zakrivenie jej povrchu a vyvýšeniny sa omnoho skôr strácali za obzorom. Na úpätí pahorku stáli budovy základne, lež to bolo azda jediné, čo tu vyzeralo v poriadku.

   „Kde je... kde je les?“

   Veliteľova otázka bola namieste, lebo všetok porast z krajiny zmizol a pavilóny stáli uprostred bezútešnej pustatiny. Všade, kde pôvodne rástli stromy, vyčnievali zo zeme zvyšky vyschnutých kmeňov, pripomínajúcich varovne zdvihnuté prsty.

   „Došľaka,“ nezdržal sa druhý z trojice, hľadiacej na spúšť. „Veď naposledy to tu vyzeralo ako v raji.“

   Stisol tlačidlo, a keď na veľkoplošnej obrazovke naskočil obraz, Rad Torysan neveril vlastným očiam – krajinu až po horizont pokrývala hustá a bujná vegetácia, oceán lesa sem-tam narušovali iba stužky riek. Po priblížení leteckého záznamu na detail uvidel mohutné stromy s konármi, lianami a strapcami podlhovastých strukov. Pôda sa pod porastom celkom strácala a dno tohto zeleného mora pokrývali milióny vzájomne poprepletaných koreňov, neumožňujúcich vlastne ani existenciu akejkoľvek trávy.

   „Keď sme vystúpili na tryskami spálený terén, ocitli sme sa v kruhovitom zovretí lesa,“ ozval sa hlas akustickej zložky záznamu prvej expedície na Gerbiu. „Bol to naprosto iný les, ako poznáme na Zemi a na iných planétach. Porast pôsobil omračujúcim dojmom zásluhou husto vedľa seba rastúcich stromov, medzi ktorými nebolo jediného náznaku chodníka, ba ani len náznaku zvieracej prte. Čoskoro vyšlo najavo, že je to fakt – bylinožravce v tomto svete bez trávy nedostali šancu, chýbali teda aj ich predátori a zoológovia výpravy sa nemali čím zaoberať. S úctou sme zastali pred hradbou nepreniknuteľného lesa a bolo nám ľúto, že sme jeho čiastku spálili pri našom pristátí. Neprileteli sme

však kochať sa poéziou tunajšej flóry, preto sme vyslali na všetky strany roboty, kliesniace prvé priechody panenskými húštinami, a na druhý deň sme začali s výstavbou základne...“

   „Poznáte ten hlas?“ veliteľ vypol záznam a pootočil sa k Torysanovi.

   Ten pokrčil plecami.

   „Nie. No keď sa takto pýtate, asi to bude Pustovník.“

   „Áno, Bill Astor z tímu prírodovedcov. Jedine on ostal na Gerbii skúmať vegetáciu až do príletu ďalšej expedície. Viete o ňom niečo?“

   „Iba to, čo som získal v archívoch. William Astor je považovaný za eso vo svojom fachu, pričom v súkromí je vyznávačom primitivizmu. Je o ňom známe, že svoje práce píše najprv ručne na papieri, až potom ich zaznamenáva. Môžete to pustiť ďalej?“

   „Prales sa týčil dookola ako múr,“ pokračoval hlas. „Krajinu pokrýval koberec lesov, a keďže i kôra stromov na Gerbii obsahuje chlorofyl, kompaktnú masu zelene nenarušovalo vôbec nič. Kmene stromov boli uzlovité a celé zástupy týchto kolosov stáli vedľa seba tak husto, že medzi nimi naozaj nejestvovali medzery. Lesní obri boli vysoko nad zemou navzájom prepojení pravidelnou spleťou čohosi, čo sa podobalo lianám i morským riasam súčasne, kým iné liany sa špirálovite spúšťali k pôde. Keď sme vnikli do umelých priesekov, naše nohy sa nemohli zaboriť do vrstvy lístia, lebo listy tunajších stromov neopadávajú. Do pralesa sme sa vnárali s pocitom, že znesväcujeme dielo  stvoriteľa – okrem nás a našich mechanizmov sa nič nehýbalo, nikde nebolo ani náznaku po iných formách života. Keďže tráva tu nerástla, škáry medzi spleťou koreňov vypĺňal len hnedastý kríženec machu s lišajníkom.  Ovzdušie razilo korenistou arómou vegetácie. Kmene starších stromov vnútri lesa sa v spodnej časti podobali naplneným vreciam a z ich konárov viseli dlhočizné fúzy a záclony

akýchsi rias, pokryté popraškom pripomínajúcim pleseň. Z húštiny miestami vyrastali girlandy žltkavých bobúľ, inde zasa vejáre ploských strukov. Nijaký z týchto plodov neobsahoval semená –

ako sme zistili, porast sa rozširoval zásluhou už spomínaných vzdušných koreňov. Akonáhle sa tieto pseudoliany dotknú pôdy, zapustia korienky a z nich vyrastá nový strom...“

   Veliteľ znova vypol záznam a spýtavo pozrel na Torysana, ktorý prikývol.

   „Vďaka, stačí. Poďme na to.“

- - -

   Budovy vyzerali ako hangáre členené na viac častí rôznej farby. Okná nemali a ani ich  nepotrebovali, nakoľko steny boli zvnútra priehľadné. Rad Torysan pobudol na základniach tohto typu už na viacerých planétach, takže táto ho nezaujímala, ožil však pri pohľade na chatrč, šikmo sa  opierajúcu o stenu susedného pavilónu. Zatiaľ čo pavilóny boli vybavené bežným štandardom,

v jej vnútri sťaby sa ocitli o stáročia späť. V domci bolo temer všetko z dreva, k výnimočným vrcholom techniky v ňom patrili petrolejka a kľukový gramofón s platňami, stojaci na prični s bavlnenou prikrývkou. Na hrubo otesanom stole stál liehový varič, hrniec s vodou a špinavá plechová šálka.

   „Ako v múzeu,“ utrúsil veliteľ.

   „Nepoužité najmenej tri týždne,“ konštatoval Torysan, keď nazrel do nádob. „Astor musí byť v teréne. Kedy sa ohlásil naposledy?“

   „Pred dvadsiatimi dňami, preto centrála vyhlásila poplach.“

   „Čo vtedy hlásil?“

   „Nič mimoriadneho. Odvtedy sa viac neozval, nereagoval ani teraz, hoci musí mať pri sebe prenosnú vysielačku.“

   „Obávam sa, že nie.“

   „Prečo?“

   „Pretože visí tamto na skobe vedno s ďalekohľadom a torba s poľnou fľašou ležia na prični. Bez týchto vecí určite nevyrazil na dlhšiu výpravu.“

   „Takže? Kde môže byť?“ vyšli z domca a rozhliadali sa.

   Opačným smerom, ako sa týčila ich loď, sa nad planinou vypínala hradba kumulovitých oblakov. Do zotmenia ostávali ešte zo dve hodiny, avšak satelit Gerbie sa už pomaly štveral spoza obzoru. Napohľad pripomínal tmavohnedé vajce, zavesené omylom na nebi. Krajina pod ním bola absolútne tichá, akoby omráčená hrôzou. Sťa vysunuté hliadky niekdajšieho lesa obďaleč vyčnievali zo zeme kmene vyschnutých stromov. Predtým síce museli byť spojené s materským lesom sústavou vzdušných koreňov, no aj z nich zostali iba ledva rozoznateľné pozostatky. Vysušené kmene nadobudli bizarnú podobu gigantických pavúkov, lebo ich konáre teraz vyzerali ako dlhočizné tenké nohy. Zvyšky niektorých stromov sa ponášali na kyjaky, iné pripomínali špicaté prsty kostlivca, kým bokom stojaci osamelý kmeň sa podobal na stonku huby bez klobúka. Práve popri ňom mohlo cvičené oko rozoznať v koberci macholišajníka úzky chodník, strácajúci sa v koridore vysekanom robotmi.

   „Tadeto,“ ukázal Rad. „Musel tadiaľ chodievať často.“

   Nekráčali azda ani štvrťhodinu, keď sa cez suchú húštinu predrali na vrchol pahorka, na ktorom sa týčili zvyšky stromov a na jednom z nich našli, čo hľadali.

   „Pustovník,“ oznámil zbytočne veliteľ.

   Telo viselo na kuse kábla, prehodenom cez hrubý konár, oblečené v ošúchanej kombinéze, z kapsy vyčnievala obálka. Kus bokom sa povaľovala prevrátená stará drevená stolička, ktorú si Astor priniesol, aby mohol bezpečne vykonať svoj zámer.

   „Nuž, k tomu ste nemuseli volať Galaktopol,“ zašomral poručík. „Som presvedčený, že to súvisí s tunajšou katastrofou.“ Opatrne vytiahol obálku z Astorovho vrecka a uložil ju do špeciálneho puzdra, načo si dôkladne poobzeral telo mŕtveho.

   „Visí tu najmenej dva dni, vydrží teda do rána, nie?“

   „Iste,“ prikývol veliteľ. „Ráno sem prídu chlapi s nosidlami. Stmieva sa, ideme.“

   Na stolíku sa povaľovali kúsky papiera. Všetky boli poškodené vodou a iba na niektorých sa ešte dali prečítať zvyšky písmen, niekde i celých slov.

   „Dofrasa s primitivistami! To sú nápady, písať atramentom!“ zúril navigátor, ktorý sa už na hviezdolete zožieral nudou, takže tiež dorazil na základňu. „Sám predsa hlásil, že tu denne leje, mohol na to pamätať!“

   Muži obozretne skúmali zdrap za zdrapom, prikladajúc ich k lampám a hľadajúc i najmenšie náznaky písma.

   „Veľa toho nie je,“ zahundral Torysan. „Najlepšie bude vrátiť sa na loď a presvietiť všetko pod GR-žiaričom.“

   „Tu niečo mám!“ zvolal navigátor. „Ledva sa to dá prečítať a aj tak to vyzerá na totálny nezmysel!“

   „Občas máva zmysel i zdanlivý nezmysel. Čo je tam?“

   „Samé blbosti! Mŕtve drevo... les tiká... obium... umrlčie hodiny. Veď vravím, blbosti!“

   „Čože, umrlčie hodiny? Obium? Mŕtve drevo?“ poručík náhle ožil. „Tak moment, to mi voľačo hovorí!“ Posadil sa ku klávesnici počítača základne, napojil sa na palubný počítač lode a zahral rýchly koncert na klávesoch.

- - -

   „V ústrednom by to malo byť. Dal som hľadať slovo obsahujúce -obium, ktoré by zároveň súviselo s drevom. Ak je...“ Nedokončil, lebo na jeho otázky začala prichádzať odpoveď.

- - -

„Anobium je chrobák valcovitého tvaru, dlhý 2-6 milimetrov, on i jeho larva žije v suchom a mŕtvom  dreve, najmä v starom nábytku. V ňom si larva vyhrýza chodbičky, pričom sa vyhýba povrchu.

Keď dospeje, zakuklí sa a o niekoľko týždňov sa mení na dospelého chrobáka, pokračujúceho v činnosti larvy. Dospelé jedince pritom občas vyludzujú klepotavé zvuky, pripomínajúce svojou pravidelnosťou tikot vreckových hodiniek, čo je počuť v izbách so starým nábytkom. Poverčiví ľudia tento zvuk kedysi nazývali umrlčími hodinami, hoci anobium tým len láka k sebe exempláre opačného pohlavia. Zvuk vydáva tým, že čelom a tvrdým štítom na šiji naráža na tvrdý podklad. Výsledkom jeho činnosti je natrvalo poškodené drevo, čím sa neraz znehodnotí i vzácny historický nábytok.“

   „To je všetko?“ zamračil sa veliteľ.

   „Nie, samozrejme. Počítaču som dal aj otázku, aký vplyv na anobium by mali tunajšie podmienky.“

   „Výsledok?“

   „Odpoveď je nepríjemná. Vplyvom pozmenených podmienok na Gerbii – teploty, tlaku, gravitácie, žiarenia a čo ja viem čoho všetkého ešte – máte tu odborný popis – muselo by dôjsť k zmene genetickej informácie anobia, v dôsledku čoho nastanú mutácie. Anobium nielenže by sa začalo šokujúco rýchlo rozmnožovať a prechádzať fázami kukly i larvy, ale predovšetkým by sa pustilo

požierať každý druh dreva, vrátane žijúcich stromov.“

   „Takže, všetko je jasné...“ veliteľ sa uprene zahľadel na poručíka. „Kým ste vysielali správu, podarilo sa mi aj vo vybavení základne nájsť GR-žiarič a presvietiť na ňom ďalšie texty listu Pustovníka. Zmysel spočíva v tom, že vegetácia začala nečakane meniť farbu, lístie začalo žltnúť, potom aj schnúť a prvý raz v histórii tohto sveta aj opadávať zo stromov. Stále však nechápem, čo mal s tým všetkým spoločné Astor a prečo vlastne spáchal samovraždu.“

   „Astor? Ten si veľmi rýchlo uvedomil, že stredom kruhovite sa šíriacej skazy je základňa a nemenej rýchlo asi zistil i to najdôležitejšie – všetky stromy sú skrz -naskrz prevŕtané miniatúrnymi chodbičkami. Pozrite sa,“ poručík ukázal na monitor so správou. „O kus ďalej uvádza, že porast, ktorý predtým vydával opojnú korenistú vôňu, začína miesto toho zapáchať stuchlinou a čoskoro úplne hynie.“

   „Stále nevidím súvislosť so samovraždou.“

   „Súvislosť? Bohužiaľ, Astor celú katastrofu nielen zistil a diagnostikoval. On ju i zavinil.“

   „Zavinil?“ vybuchol navigátor. „On? Pustovník, zbožňujúci prírodu? nazdávam sa, že aj v Galaktopole je zvykom každé obvinenie dokázať! A hlavne pri takom zločine, ako je zničenie života

na planéte!“

   Torysan sa trpko pousmial.

   „Dokázať? Po odbornom preskúmaní vašimi vedeckými expertmi to určite nebude problémom, ale už dnes sa vám to pokúsim predbežne dokázať. Sám viete, že každý z nás má nejakú slabšiu

stránku. Profesor William Astor mal originálne hobby hodné primitivistu – doma na Zemi patril k špičkovým zberateľom historického nábytku, a keď odlietal sem, asi neodolal, aby si so sebou

nevzal aspoň jeden exemplár zo svojej zbierky. Priznám sa, že doposiaľ som ho ešte nevidel, no stavím sa s vami o čokoľvek, že tá vec sa nachádza niekde v jeho dome.“

   O dve minúty sa trojica mužov ocitla opäť v chatrči. Prešli už známou miestnosťou a vošli do zadnej kutice, slúžiacej zrejme za sklad, a osvetlili ju príručnými svetlometmi. Miestnosť bola zavalená

množstvom najrozmanitejšieho haraburdia, okrem iného si nemohli nevšimnúť i akýsi predmet, zahalený ochranným poťahom, ktorý poručík nešetrne strhol. Ukázalo sa, že je to vzdialený predok moderných sedadiel – prútené hojdacie kreslo s dreveným rámom a dreveným operadlom. Keď sa nad ním naklonili, uvideli to isté, čo si nedávno všimli na všetkých uhynutých stromoch i na stenách samotnej chatrče – obe drevené časti boli posiate množstvom drobulinkých dierok.

   „Som si istý, že sem dozadu ho dal, keď už bolo neskoro. Predtým na ňom určite vysedával po práci, možno i vonku pred domom.“

   „Staré kreslo,“ vydýchol veliteľ.

   „Starý fotel!“ skríkol navigátor. „Ten blázon! Načo ho sem vláčil!“

   „Veru, staré kreslo,“ súhlasil poručík. „Určite bolo jeho obľúbené, v ktorom si zvykol odpočívať. Na zemi nebolo nebezpečné, ale sem v ňom profesor Astor neúmyselne dopravil tvora, ktorý v tunajších podmienkach neuveriteľne zmutoval. Zatiaľ čo doma mu k obžive stačilo suché a mŕtve drevo, na Gerbii sa so šialeným apetítom vrhol na drevo akéhokoľvek druhu.“

   „Anobium,“ zašomral veliteľ.

   „Áno, anobium, alebo umrlčie hodiny,“ povedal Torysan a prehodil poťah nazad cez kreslo. „Či to bol anobium tesselatum, anobium pertinax, anobium striatum, alebo hociktorý iný jeho druh, jedno je isté – je to praobyčajný črvotoč.“

Jozef Žarnay
Vesmírne prípady

(Artis Omnis, ed. Margo, Žilina 2015)
Cena: 10,90 €
Formát: 120x200
Väzba: tvrdá
Počet strán: 144
ISBN: 978-80-89718-41-2

Anotácia:

Zbierka detektívnych poviedok legendy slovenskej sci-fi literatúry. Jozef Žarnay svojou tvorbou ovplyvnil celú generáciu čitateľov. Dnes sa vracia na scénu so sériou detektívnych príbehov v štýle akčnej sci-fi a klasickej detektívky 70. a 80. rokov minulého storočia. Spolu so sympatickým poručíkom Galaktopolu Radom Torysanom a súkromným detektívom Rexom Baxterom sa staneme svedkami záhadných stretnutí, cestovania v čase, podozrivých masových samovrážd i pátrania po vzácnych artefaktoch. Doteraz knižne nepublikované texty dopĺňa autorov prehľad slovenskej sci-fi scény a predslov prvej dámy súčasnej slovenskej fantastiky Alexandry Pavelkovej.

O autorovi:

Jozef Žarnay (1944 v Humennom), detstvo strávil v Michalovciach, neskôr sa usadil v Prešove. Ako učiteľ pôsobil na viacerých školách. Je autorom kníh Tajomstvo Dračej steny (1973), Prekliata planéta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes (1983), Časolet (1990), Signály ľadového sveta (2012).

V roku 1985 sa do kín dostal film Tretí šarkan (r. Peter Hledík), ktorý bol nakrútený na motívy románu Tajomstvo Dračej steny. Film získal viaceré medzinárodné ocenenia. V rozhlasovom archíve sa nachádzajú mnohé Žarnayove poviedky aj historiografické pásma o svetovej i slovenskej fantastike, portréty svetových autorov vedecko-fantastickej, klasickej dobrodružnej literatúry i svetových autorov detektívky.