Nedávno som dočítal knihu Malý bratr od Coryho Doctorowa (len pripomeniem, že značná časť redakcie Sardenu ju považuje za najlepšiu knihu minulého roku). Citát na obálke hovoril o „znepokojivej vzbure počítačovej generácie“. O pár dní nato som zapol správy a vidím, že v uliciach je množstvo mladých ľudí a hádžu banány a vajíčka na Úrad vlády Slovenskej republiky i Prezidentský palác...
Sú knihy, ktoré určujú žánre, smerovanie spoločnosti či vývoj literatúry ako takej. Takou knihou je napríklad 1984 či Mechanický pomaranč. A potom sú knihy, ktoré sú rovnako dobré, občas ešte aj zábavnejšie... a nezaslúžene ostávajú v tieni tých prvých. Presne to je prípad aktuálneho Mechanického klavíra.