ÚVAHA: Únik od civilizácie

Iste to poznáte. Vstanete skoro ráno a už trielite upršaným mestom do práce. Silný vietor vám (v lepšom prípade) prevráti dáždnik a okolojazdiaci magor v aute na vás chrstne vodu z mláky. V autobuse ste natlačení ako sardinky, zľava sa ku vám tlačí navoňavkovaný frajer, ktorý sa v kolínskej kúpe, sprava do vás drgá školákova aktovka a ak to nezaregistrujete, tak vás nejaká ruka-šmátralka oberie o peňaženku či mobil. Prípadná kontrola cestovných lístkov objasní, na čo ste v zhone zabudli. Do cieľa cesty prídete minútku po začiatku pracovnej doby, no už sa na vás mračí šéf, ktorý má okrem blbých pripomienok pár úloh, ktoré majú status "už včera bolo neskoro". Sadáte za klávesnicu a po dlhšej práci sa vám tesne pred uložením potvrdí tradičný vtip o stabilite operačných systémov. Na obede si zas vypočujete tradičný výlev sťažností debatujúcich kolegýň - aký je ich manžel nezodpovedný, ktorá sekretárka si vylepšuje výplatnú pásku kľačaním pod šéfovym stolom, aký je ten svet nespravodlivý a... a... Naraz je večer, so skleným pohľadom opúšťate pracovisko, kde je beztak už len upratovačka so strážnikom a unavene sa vraciate domov. Kde nájdete nezaplatené účty a manželku nezvládajúcu ukričané deti či strohý odkaz od priateľky, ktorá si zbalila kufre ... alebo vám. A to som ešte nespomenul bežné minipovinnosti, ktorých nával ubije aj workoholika. Deň blbec ako vyšitý... a to je len pondelok.

Z predošlých riadkov ste snáď vytušili, čo ma priviedlo k napísaniu tohto zamyslenia (aj keď manželku nemám a som študent) - únava zo života v 21. storočí. Človek modernej doby môže byť najšťastnejším zo všetkých ľudí z iných dôb. Má k dispozícii najmodernejšie technológie, ktoré mu zlepšujú život a umožňujú veci, ktoré by ľudia spred tristo rokov považovali za mágiu. Ale každá minca má dve strany. Na každého človeka sa so zvýšenou životnou úrovňou zvyšujú aj požiadavky a často mrháte energiou a inými prostriedkami na veci, ktoré ani nemajú zmysel (jeden príklad za všetky - behanie za papiermi po úradoch). Ľudia si nestíhajú vychutnávať dennodenné zázraky – letmý úsmev príťažlivej slečny, hviezdnu oblohu a mesiac v splne (vo väčších mestách to účinne znemožňuje vysoké svetelné znečistenie). Nečudujme sa potom, že mnohí toho majú už dosť - začnú fajčiť či holdovať večerom vo dvojici (fľaša a ja), uzatvárajú sa do objatia s depresiou, či v najhoršom prípade si siahnu na život svoj alebo iných. Diagnóza: nezvládol svoj život.

Aká je prirodzená a zdravá obrana pred takto ubíjajúcim životom v spoločnosti? Útek od civilizácie.

Slovo útek môžeme vysvetliť jednoducho – ak nemáme sily niekoho alebo niečo poraziť, potom sa snažíme zväčšiť vzdialenosť medzi prenasledovateľom a prenasledovaným. Nenazýval by som to zbabelosťou, pretože súčasný stav našej spoločnosti nie je možné zmeniť zo dňa na deň. Spoločnosť sa v priebehu času mení – neznateľne, malými krokmi, zato sústavne. Ľudský život však neposkytuje toľko času – nemôžeme sa niekde schúliť do klbka a začať snívať o lepších časoch, ktoré snáď po desaťročiach či storočiach prídu. A tak utekáme.

V posledných dňoch som sa zamýšľal nad takýmto „riešením“ a postupne som ho vystupňoval do extrému. Každý stupeň má svoje klady aj zápory, nič nie je ideálne a čím ďalej zájdem, tým je menej možné to zrealizovať.

Najčastejšie volíme dočasný únik pred všetkými povinnosťami do prírody, na chatu, kde trávime víkendy či prikrátke dovolenky v spoločnosti praskajúceho ohníka a škvariacej sa slaninky. Na krátku dobu sa zbavíme neustáleho prívalu povinností a máme chvíľu času zregenerovať, je to idylka ako vyšitá, až kým mobil čírou náhodou nenájde signál a neprijme prinajmenšom pár oznámení o neprijatých hovoroch.

Iní snívajú o domčeku, kde by vždy po skončení pracovnej doby vymenili veľko- či malomestský zhon za oázu dedinského pokoja. Neustále dochádzanie z práce domov však zhltne mnoho času a peňazí, dom zo záhradou si vyžaduje väčšiu údržbu než malý bytík v meste a človek tu nemá pokoja od iných, keďže v rámci dediny všetci vedia všetko o všetkých, špionážna sieť babiek-pletiek roznesie najnovšiu informáciu skôr, než prejdete z jedného konca dediny na druhý.

V knihách a filmoch zas môžeme často naraziť na postavu samotára, ktorý žije v odlúčení od ostatných ľudí. Dvakrát za rok zostúpi z hôr do najbližšieho mestečka, aby si doplnil zásoby a inak trávi čas osamote. Nechá si narásť bradu, za pol roka neprehovorí ani slovo, môže si robiť čo chce a ako chce, nik ho nevidí a tak jediným problémom sú – a stále budú – peniaze. Peniaze na luxus takéhoto života.

Nad posledným stupňom som sa často zamýšľal, samozrejme, je to extrém, ktorý mi je ale veľmi príťažlivý a zaujímavý a bol by som rád, ak by ste sa zapojili do diskusie. Z novín a televízie ste iste zaregistrovali pár správ o zdivočených deťoch nájdených v džungli, ktoré sa viac podobajú zvieraťu než človeku, ale to nemám na mysli. Tie zrejme po celý život nepoznali „normálny“ ľudský život v spoločnosti. Rozmýšľal som ale, či je možné, aby moderný človek z dvadsiateho prvého storočia zaradil spiatočku vo vývoji a navrátil sa k štýlu života lovca z doby kamennej? Je človek v rámci tejto odluky schopný navrátiť sa ku koreňom – inými slovami, zahodiť oblek či sukňu, zabudnúť, čo je klávesnica a peniaze, zdivočieť a zabudnúť na kompletné ľudstvo a ľudskosť v sebe samom? Celý život by sa tak jednoducho – ale asi aj jednotvárne – točil okolo nutnosti zaobstarať si potravu a miesto, kde si môže založiť ohník a zaľahnúť. Žiadne povinnosti ani zákony, žiadni šéfovia ani pípajúce mobily, žiadne depresie. Len prežiť.

Pomôžte mi s praktickou stránkou veci. Moderný človek by asi musel absolvovať nejaký upravený výcvik prežitia v divočine, ktorý by sa však nespoliehal ani na základné súčasti balíčkov prežitia, ihly, nite, zápalky a pod., pretože by si ich skôr či neskôr musel zaobstarať opäť od ľudí. Taktiež rozmýšľam, či je možné takto jednoducho zmiznúť z povrchu spoločenského a odísť niekam (a vôbec – kam? Kanada? Ruské stepi?) do hôr a lesov? Nebude tento odvážlivec prenasledovaný úradmi, poštármi, právnikmi či exekútormi? A vôbec – štát by niečo také dovolil? Žijeme síce v dobe demokratickej, ale hlodá vo mne červík pochybnosti. A dokázal by odhodiť zvyky a neustálu sebakontrolu v spoločnosti, ktorú máme vštepenú už od malička výchovou a ich miesto by prevzali pudy a inštinkty?

Najzávažnejšie proti vyplýva zo známej vety: Človek je tvor spoločenský a nedokáže ostať úplne sám. Aj Robinson Crusoe si písal denník a po čase našiel svojho Piatka. Túžba po komunikácii a spoločnosti je prirodzenou potrebou človeka a aj keby sa zmenil v zviera, nezbavil by sa toho – však aj vlkov samotárov je menej než svoriek, v ktorých funguje istá hierarchia. A znova sám sebe zaoponujem príbehom Roberta Erwina Howarda, ktorý vo mne vyvolal tieto myšlienky. V knihe Almuric opísal muža Esaua Cairna, ktorý sa narodil mimo svoje storočie, do nevhodnej doby a nebol schopný sa jej prispôsobiť, preto ušiel do iného sveta, ktorý mu vyhovoval. Aký je váš názor?