Druhá POVÍDKA Sardenských legend 2020

Athene noctua

Kristina Leonhard

„Culus!“
Odilo vylial do záchoda vedro vody z Istru, pretrel posledný otvor a vystrčil hlavu z budovy latrín. Zaklial a zamieril do horrea, aby zistil, dokedy sa budú vojaci nadžgávať fazuľou.
„Kde sa zas ten culus strčil... Odilo!“ ozvalo sa spomedzi barakov.
Odilo sa ukryl za štábnu budovu. Klapot cvočkov podrážky sandálov sa približoval.
„Odilo!“
Vykukol spoza rohu a veľký červený fľak, ktorý sa mu tiahol od pravej lícnej kosti cez nos až k ľavému oku, vykonal potrebné.
„Pri Marsovej brade, Odilo! S tým ksichtom človeka naplašíš aj bez toho, aby si vyskakoval spoza rohu ako dáky vrah.“
Usmial sa. Jeho fľak spôsoboval, že ľudia ním opovrhovali a smiali sa mu, ale na druhú stranu ich aj desil. „Dávaj si pozor na jazyk, vojak.“
„Inak čo? Zabiješ ma?“ zaškeril sa centurion, ale za chrbtom urobil znamenie na odvrátenie zla. „A ako by si to chcel docieliť? Zadusiť ma zápachom?“
Odilo mu hodil na hlavu handru, ktorou vytieral latríny. „Presne tak.“
Vojak sa ohnal a vytriasal si ruku, akoby sa chcel zbaviť pavúka. „Dosť bolo zábavy, culus,“ znova urazil Odila a udrel ho rukoväťou pugia po hlave, „mám ťa odviesť k Tulliovi.“
Dostrkal Odila k zadnému múru kúpeľov - jedinej kamennej stavbe drevozemného tábora v Kelemantii - kde bola pristavaná drevená chyža. Keďže pevnosť slúžila ako predmostie brigetijskej légie, ktorá ho zásobovala všetkým potrebným vrátane služieb, Kelemantia nemala valetudinarium. Miesto lazaretu ale v chyži za balneom ordinoval veterán Tullius, ktorý po vzdialenom strýkovi zdedil chirurgické nástroje. Na jeho stole sa ocitlo všetko od porezaného prsta cez zavšivavený skalp po bezhlavé telo s kvádskym šípom v hrudi. V sklených téglikoch na polici skladoval masti a z trámu viseli zväzky bylín, ktoré mu nosil Odilo.
„Chlapče!“ privítal ho Tullius.
Vytrhol sa vojakovi, ktorý urobil znamenie proti urieknutiu a nechal ich osamote. Prebrodil sa zväzkami bolehlavu, tymiánu a divozelu a sadol si na stolček v kúte, kde ho čakalo mortarium. Natlačil doňho alchemilku, myší chvost a nátržník a pustil sa do prípravy zmesi, ktorú v Kelemantii aj v Brigetiu poznali všetci, ale málokto sa priznal, že ju pred návštevou brigetijského bordelu užíva.
„Potrebujem tvoju pomoc.“
„Vravel som ti, že mätu treba zbierať až tesne pred rozkvitnutím. Ešte taký týždeň - dva...“
„Nie, Odilo. Si Kvád a jediný z pevnosti, kto sa odvažuje do slobodnej Germánie. A tiež jediný, komu môžem zveriť... úlohu.“
Odila ešte nepovažovali za muža, keď sa Germáni na dolnom toku Granu začali mobilizovať k prvému veľkému vpádu do Panónie. Pochádzal zo zhluku deviatich či desiatich germánskych chyží, okolo ktorých bolo dodnes vidieť sčernené pahýle starých trámov – trčali zo zeme ako zuhoľnatené prsty. Štyri z nich vyznačovali miesto, kde sa narodil, a kde mu Rimania počas odvetného ťaženia zavraždili rodičov. Z tejto osady na vetve jantárovej cesty bolo počuť trúbenie rímskych poľníc a vidieť stuhy dymu z municipia Brigetio, kam ho tribún odvliekol a kde žil pred odchodom do Kelemantie.
„Čo za úlohu?“
Tullius si zamával pod nosom. „Prvou by mal byť kúpeľ.“
„Chceš povedať, že páchnem horšie ako kelemantskí vojaci po týždni na fazuli?“ zaškaredil sa.
„Tak hrozne nepáchne nikto,“ zvážnel Tullius. „Ak sa rozhodneš splniť moju úlohu, už nebudeš umývať latríny, ani robiť poskoka dôstojníkom. Vravel som, že to nebudeš robiť donekonečna.“
„A čo teda zo mňa spravíš?“
„Prieskumníka.“
„Na kvádskom území?“
„Ešte ďalej, Odilo.“
„V zemi Kotínov? Čiže si chcel povedať, že zo mňa urobíš mŕtvolu.“
„Nemusíš sa báť. Nepôjdeš sám. Na hranici stredného a horného toku Granu už niekoľkých prieskumníkov mám. Pridáš sa k nim. Samozrejme sú to všetko pôvodom Kvádi, tak ako ty.“
„Tipujem, že si o jedného z nich prišiel. A čo také skúmajú? A ako dlho potrvá, kým aj ich Kotíni pripravia o hlavu?“
Tullius sa zamosúril a založil si ruky na prsia.
„Trafil som, čo? Som ďalšie telo, ktoré si tam pôjde nechať odfakliť kotrbu.“
„Odilo! Darmo na mňa zazeráš, ja sa tvojej tváre nebojím. Jedným z dôvodov, prečo som vybral teba, je aj tvoje znamenie. Verím, že ti ho namaľoval niektorý z bohov, aby mohol poľahky sledovať, ako sa ti darí.“
Odfrkol si. „Zabúdaš, že nie som Riman. Ako vieš, že sa vrátim?“
Tullius si ponoril prsty do hustej brady a čosi tam lovil. „Na to som nepomyslel,“ povedal skôr pre seba. Vytiahol voš, rozpučil ju nechtami a pokmásal si fúzy.
„Tak mi teda povedz, kvôli čomu si mám nechať ušmyknúť tekvicu.“
Liečiteľ sa znovu poškriabal, tentoraz kdesi v záhyboch tuniky – Odilo ho podozrieval z hemoroidov – a vstal, aby si do brady votrel levanduľovú masť. „Vieš, kto boli Argonauti? Poviem ti, tento tvoj nechápavý výraz je oveľa horší, než to znamienko. Stačí ti vedieť, že to boli hrdinovia, ktorí sa Istrom doplavili k sútoku s riekou Eridanos. Nikto nevie, o aký tok ide, ale je možné, že sa bavíme o Grane. Mám isté informácie... počas mystérií mi Mithras v Gorsiu prezradil, že úlomok lode Argo kúpilo od Argonautov isté knieža z horného toku Granu. No a prastaré mohyly vládcov, kotínskych praotcov, lemujú práve túto rieku. Som si istý, že ten vladár si vzácny úlomok posvätného duba z Dodony vzal so sebou do hrobu. Určite.“
„To znie ako pekná blbosť, Tullius.“
V tepidariu v tej chvíli táborového prefekta čosi vyrušilo. Najprv si myslel, že tribún, ktorý si takisto prišiel zmočiť staré kosti, a ktorý obľuboval Apiciov fabam, ale ten buchot vychádzal spoza steny s mozaikou Neptuna na voze ťahanom delfínmi. Prefekt hodil sklený arybalos, aby upozornil pôvodcu hluku, že ho vyrušuje, ale trafil sochu Marca Aurelia.
Odilo sa po Tulliovej facke strieskal zo stolčeka a masíroval si lícnu kosť.
„Niekedy si myslím, že ťa poznačila skôr šaľba než božstvo. Nepočul si, že to boli Mithrove slová?“ hrešil ho. Začal zbierať črepy Odilovho mortária, zametať bodrel z nedokončenej bylinnej zmesi a keď už mal metlu v ruke, ponaháňal s ňou pavúka na stropnom tráme.
„Už je čas, Odilo. Umývanie hajzľov je minulosťou. Dostaneš meč a štít a staneš sa mužom.“
Odilo sa vystrel a zdvihol bradu. Prikývol.

*

Rýchlym tempom kráčali po vetve jantárovej cesty hlboko do slobodnej Germánie. V blízkosti osád ju tvorili pravidelne ukladané riečne kamene, pod skalnatými zrázmi holé bralo. V koľajách po obchodných vozoch a v priekope rástla burina. Len čo z cesty zišli, natrafili na aleju plnú dubov. A mŕtvol. Odilo narátal tri, ktoré sa hojdali na nižších konároch; vyššie sa rozhodol nepozerať. Jedna mala rímsku tuniku a feminalia.
Odilo a muž, ktorého mu Tullius predstavil ako Brenna, a ktorý mu ešte nepovedal ani slovo, odbočili, ale puch hniloby ich ešte dlho prenasledoval. Pustili sa po riečnom brehu obrúbenom jelšami a vŕbami, pod ktorými sa to medzi nátržníkmi a divokou mätou hemžilo vážkami a užovkami. Vydry sa podchvíľou potápali, aby ulovili lieňa, ktorý okamih predtým lapil šidlo.
Keď konečne dorazili k miestu, kde sa Gran skrúca na východ, našli prievozníka. Povedali mu, že nemajú peniaze, a jeho ochota previezť ich ochabla. Rovnako sa zdráhal uveriť, že sú miestni. Rýchlo ale uveril tomu, že Brennov meč je dostatočne ostrý, aby mu odfaklil hlavu, a tak sa čoskoro ocitli na opačnom brehu.
Vošli medzi opustené chatrče, väčšina bola pod ranami osudu sklonená a rozpadnutá a Odilo myslel na svoju rodnú viesku.
V najširšom mieste kotliny sa na svahu týčila prastará mohyla. Žltá burina a zvyšky nezožatej úrody sa vlnili spolu s vetrom, klaňali sa starým kniežatám a božstvám.
„Vidíš to?“ povedal Brennus. „Dieru v tejto mohyle sme vykopali my. Bola jedna z prvých. Odvtedy sme preliezli takmer dva tucty mohýl. Aemilius Silvanus si myslí...“
„Teba poslal táborový prefekt? Nie Tullius?“
Brennus sa zatváril zvláštne. „To je jedno. Prekopali sme už takmer všetky mohyly na Grane a prišli sme pri tom o veľa dobrých mužov. A to všetko kvôli jednej veštbe z Mithrovej svätyne.“
„Ty tomu neveríš?“ spýtal sa Odilo.
„Ty áno?“ usmial sa a Odilovi napadlo, či bol Brennus vôbec niekedy dieťaťom, alebo sa už narodil ako zjazvený bojovník. „Len ťa upozorňujem, že sme tak trochu zmenili taktiku. Tulliove inštrukcie považujeme za... nadnesené.“
„Ale Brennus, ja som Tulliovi sľúbil...“ povedal Odilo.
„Musím ťa oboznámiť s troma vecami,“ vytiahol sadu kameňov, kúsok kože a oblial meč vodou. „Za prvé, je evidentné, že Tullius nemá dosť odvahy, aby sa k nám pridal.“ Čepeľ pod brúsikom urobila bzink. „A tak nám miesto Morcanta, ktorého odtiahli do hôr Kotíni, posiela poznačeného chlapca, ktorý utiera rímske zadky.“
Odilo siahol po rukoväti, ale Brennov pohľad mu vzal odvahu.
„Za druhé, keďže nechceme prísť o ďalších mužov, na kotínskom území už bádať nebudeme. Vrátime sa na naše, kvádske zeme, kde už sme ale všetky hroby veľmožov otvorili. Začneme preto s kopaním miest, ktoré kotínski praotcovia na našom území obývali za života. Pochybujem síce, že v nich bude toľko zlata ako v mohylách, ale nejaká korisť sa ti ujde, culus.“
Odilo očervenel tak veľmi, že jeho znamenie splynulo s okolitou pokožkou.
„Ak si príliš urážlivý a máš zajačie úmysly, chcel by som ti ešte oznámiť, že už som prenasledoval troch Tulliových mužov, ktorí s našimi pravidlami nesúhlasili. K tomu toľko, že utekám rýchlo a môj meč,“ ďalšie bzink, „rád šteklí hrdlá. Volá sa Tiwazov prst,“ dodal láskyplne.
Otočil sa mu chrbtom. V matnom svetle slnka, ktoré sa kotúľalo za obzor ako naleštený bronzový disk, zisťoval, či čepeľ nemá zuby a hrdzavé miesta. To Odila urazilo najviac - tak veľmi si bol Brennus istý, že sa k ničomu neodváži.
„Catamitus,“ šepol Odilo tak, aby ho Brennus nepočul. Kiežby to mohol vykričať aj do Tulliovho ksichtu.

*

Stáli na nevysokom kopci, z ktorého stekal do údolia lenivý prítok Granu s brehmi plnými papradia a užoviek. Lány pšenice a jačmeňa obtekali ako žlté more takmer tucet mohýl. Nikto tam neviedol dobytok na pašu, nenosil vodu či hnoj, ani nevytrhával z role pupence, pýr a púpavu. Namiesto toho z jedného z lánov trčala kopa zeminy, tlupa postáv a akási otupenosť.
„Tu už končíme,“ povedal Brennus a ukázal na výkop.
„Hm,“ zabručal Odilo.
„Asi sa chceš opýtať, prečo kopeme v roli a nie v mohyle. Odpoveď je jednoduchá, pretože všetky sme už preliezli. Ale kým Aemilius platí, prečo by sme končili, že.“ Udelil Odilovi buchnát, mohlo to byť myslené ako potľapkanie po pleci, ale aj ako preventívna vyhrážka, a dostrkal ho k výkopu.
Muži v tieni pod lesom prestali točiť ražňami nad ohňom, dvaja polonahí Kvádi nad výkopom si prestali šťúrať medzi zubami ihlami spôn a otroci v jame hádzali po Odilovi kradmé pohľady.
Brennus doňho naposledy strčil tak silno, že padol na kolená. Vstal a dúfal, že mu nehorí tvár. Tým sa predstavovanie skončilo.

*

„Ďalšie črepy. Na to sa ti môžem akurát tak vysrať,“ šomral Chlodulf, nízky ale zavalitý bojovník, ktorému sa na pažiach zvíjali tetované beštie. „Kov som nevidel túto sezónu ešte ani raz. Môj otec by sa vyšťal na vlastnú pohrebnú hranicu keby videl, že vykopávam hrnce. Chcel som matke zabrániť, aby ho spálili s Rozštvrcovačom, ale načo by mi ten meč bol?“
„Máš slovnú hnačku, Chlodulf? Radšej pohni mozgom a vymysli, kde kopať ďalej,“ povedal Egino, ktorému na tom úpeku tiekol z plešiny pot.
„Radšej hnačku ako skalp, na ktorom sa dá usmažiť vajce.“
„To by som najprv musel byť pripečený ako ty.“
„Vždy lepšie pripiecť sa trošku na slnku, ako mať červený ksicht celoročne.“
Všetci zmĺkli a pozreli na Odila.
„Radšej fľak na ksichte ako kopať od jari do jesene...“ zdvihol deravý črep z haldy, „cedidlá?“ Odilov hlas sa triasol, ale už musel pokračovať. Prvýkrát pred všetkými prehovoril a tušil, že nie svalmi, ale jedine rozumom si dokáže získať aspoň mizerný rešpekt.
„Myslím, že by sme mali hľadať v niektorom z prastarých výšinných opevnení. Kde inde mohli skončiť cennosti, ktoré si tie kniežatá nevzali do hrobu? Buď v rukách nepriateľov, alebo dobre ukryté. Skúste si predstaviť, že hrozí vpád na naše územie...“
Muži si odpľúvali, robili znamenie na odvrátenie zla, ozvali sa výrazy ako „bobky kapitolskej vlčice“, „panónske kravince“ či „zdecimovať korytnačku“.
„Daj si pozor na hubu, záprdok, lebo si z nej budeš vyťahovať moju topánku,“ prehlušil ich Chlodulf a vyskočil z výkopu.
Odilo švihol očami po Brennovi, ten ale len čosi zavrčal, snoril v brade po blchách a čakal, čo povie ďalej.
„Pred rímskym vpádom, počas ktorého mi zabili otca, som s ním zakopal malý poklad do hlineného valu v jednej z tých tisícročných pevností nad Granom. To isté spravil môj dedo. Kotínski predkovia sa v čase ohrozenia určite správali rovnako. Mali by sme prehľadať výšinné opevnené polohy.“
Brennus chvíľu uvažoval – pri pohľade do jeho nemilosrdných očí sa to javilo ako večnosť – ale potom sa usmial. „Dobre, chlapče. Prehľadáme najbližšie výšinné sídlo. Som rád, že mám niekoho s prezieravou mysľou. Ale,“ tresol mu po zátylku, „už mi nedráždi mužov. A cestou sa zastavíme kvôli odpočinku a jedlu v jednej malej osade.“ Tak to povedal, zastavíme. Muži tasili meče a radostne pokrikovali.
Všetci okrem Chlodulfa – ten si odpľul. „Toto je kúzelný nôž,“ povedal a naklonil sa k Odilovi. „Schopným, úspešným mužom pomáha získať slávu...“
„... a vyšpárať si zo zubov baraninu,“ skočil mu do reči Egino.
„On aspoň má z čoho,“ pridal sa Radulf, muž s ryšavým svébskym uzlom.
Všetci sa rozchechtali, ale Chlodulf svoju vyhrážku dokončil: „...a špekulantom pomáha z tohto sveta. Ale pekne postupne. Vždy, keď zavetrí nekalé úmysly, odreže jeden prst, až sú všetky preč. Potom začne s prstami na nohe. Nakoniec príde na rad tvoj bimbas a tvoje gule.“
Ani Odilo ho nemal rád.

*

Keď slnko spálilo rannú hmlu, Odilovi sa zdalo nemožné, že prežil noc. Samozrejme, že on spal pri vstupe do prastarej pevnosti, kde naňho dorážal severák, ale to nebolo žiadne prekvapenie. Brennus, Egino, Radulf, Chlodulf a ostatní ležali na mäkkých kožušinách a Odilovi nešlo do hlavy, odkiaľ sa na ich lôžkach vzali ženy. Chlapi museli byť na ich prítomnosť dokonale zvyknutí, lebo keď Eginovi pri česaní brady padol hrebeň pod zadok Kvádky, ktorú mal pod sebou Radulf, tomu dievčaťu už len ľahostajne nadvihol panvu, vytiahol hrebeň a vyčesal si zvyšné hnidy. Odilo bol ale ráno nevyspatý a Egino mu so smiechom poradil, aby si priložil na pravú ruku kostihoj.
Nad výkopom ho Brennus udrel pätkou kopije po zadku. „Myslíš, že tú dieru vykopeš pohľadom, chlapče?“
Začal naberať zeminu do vedier, ktoré sypali otroci za val, a po chrbtici mu stekal pot. Zakopol o pohodený krompáč a strčil do Chlodulfa. Had na Chlodulfovom predlaktí ožil – napol sa a siahol po noži.
„Si mi nerozumel, ty konský zadok? Alebo nemáš svojho vtáka rád?“
Odilo sa zdvihol zo zeme a prerývane dýchal. „Môj vták má viac rozumu než ty. Keby ti z papule vyšlo miesto kozích bobkov aj niečo rozumné, už by sme dávno prevŕtali tamtú...“
Všetci sa náhle začali prekrikovať a kričať jeden cez druhého. Chlodulf sa napriahol, ďalší sa ho pokúšali zastaviť a ostatní sa hádali. To všetko sa dialo súčasne. Keď pod vplyvom Brennových vyhrážok konečne stíchli, veliteľ naňho zrúkol:
„Dopovedz to.“
„Chlodulfove rozhodnutia sú užitočné ako jeho hrebeň s vypadanými zubami.“
Chlodulf zručal ako ranený medveď, ale muži ho držali za ruky, okolo drieku a jeden sa mu zavesil na krk.
„Ja by som kopal tam. Celý val je obrastený kozou nohou, kapsičkou, čakankou a  trávami, okrem hentoho miesta. Tam rastie len materina dúška a skorocel, a sú oveľa nižšie než okolitá burina.“
„No a?“ zavrčal Brennus.
„Dalo by sa to nazvať... porastovým príznakom? Myslím, že na mieste, kde rastú iné druhy rastlín, navyše nižšieho vzrastu, pravdepodobne niekto vykopal jamu mladšiu než je pevnosť. Mali by sme hľadať tam.“
Chlodulfa už pustili; odpľul si, zazeral a zlovestne šeptal.

*

Z jamy vyskočil otrok a pretrel si čelo špinavou rukou. „Poď sa pozrieť,“ potľapkal Odila po pleci.
„Doneste fakľu!“ povedal Odilo a zoskočil za ním.
Oheň osvetlil pôdny kryt nad výkopom nepravidelného tvaru, z ktorého sa na otrokov sypala hlina a hrozilo, že ich zavalí. Odilo prekročil červenkastú mazanicu – zvyšky spáleného drevozemného opevnenia -  a so zohnutou hlavou vošiel pod val. Medzi zvyškom zvetraného opevnenia zo zeme a skál sa v tom mieste nachádzal otvor obložený ploskými kameňmi. Otrok udrel násadou motyky do hliny medzi nimi a ukázala sa dutina.
Odilo odhadzoval hlinu a tušil za sebou tváre ostatných mužov. Brennus poskakoval a nazeral mu cez plece. Keď sa diera zväčšila, Odilo strčil fakľu dnu.
„No?“ spýtal sa Brennus. „Doneste mi dakto ďalšiu pochodeň. Čo tam stojíte, lenivé vši, pohyb!“
Keď sa vstup do dutiny pod valom rozškľabil, vzduchom poletovali čiastočky prachu, ale smrdelo to tam plesňou. V rohoch zbadal Odilo stopy po drevenej konštrukcii, ktorá podopierala kamenný plášť. Uprostred, medzi štyrmi zvislo postavenými kameňmi, bola uložená kostra. Pozdĺž dlhšej strany ležal skelet koňa a pri nohách pochovaného neporušená súprava keramiky. Svetlo fakle sa zaligotalo na šperkoch - náhrdelníku s príveskami v tvare dubových listov, náramniciach z dvojitých špirál a na kovových súčastiach opasku. Všetko malo zelenú patinu. Šikmo cez lebku ležal zlatý diadém – keď zhnili tkanivá, musel sa zosunúť. To sa udialo pred stovkami rokov a oni boli prví, kto po takej dlhej dobe do hrobky vstúpil.
Odila okamžite napadlo množstvo otázok. Prečo toho človeka uložili do valu pod stratené mesto kotínskych praotcov? Ak ho pochovali s drevom z lode Argo, kde ho nájdu? Nezhnilo po toľkých storočiach? Sú do valu zapustené ďalšie hroby so zlatými šperkami? Ale aj: ako sa Brennova družina delí o korisť?
Keď sa pozrel na jej vodcu, zdalo sa, že on má naopak v hlave prázdno. V široko roztvorených zreničkách mu tancovalo svetlo Odilovej fakle, ústa mal rozškľabené, ale nič z nich nevychádzalo. Za Brennom sa už tlačili ďalší muži, ale len čo sa Egino dotkol jeho pleca, úžas z objavenia prastarej hrobky pominul. Veliteľ sa zahnal a trafil Egina do sánky. „Vypadnite! Dupocete ako splašené diviaky, zosunie sa nám to tu na hlavu.“
„Najviac dupoce Egino. Je ho aj najviac cítiť,“ povedal Radulf.
„Chceš povedať, že páchnem viac ako Chlodulf?“ ohradil sa Egino a šúchal si bradu.
„Tak strašne nepáchne nikto.“
Muži sa zasmiali a napätie, ktoré pri vstupe do podzemia panovalo, sa uvoľnilo. Neochotne sa otočili na odchod.
„Iba ja, Odilo a... bolí to, Egino? Zostaneš ešte ty a otrok, ktorý objavil dutinu,“ rozhodol Brennus.
Zamierili za zvislé kamene pripomínajúce kamennú rakvu, ale nič tam nebolo. Teda okrem...
„Tu,“ šepol Odilo a čupol si. „Stojíme na zasekanom brale, ale toto miesto prisypali. Vidíte tieto črepy a uhlíky? Pochádzajú z úrovne, po ktorej kedysi v pevnosti chodili. Znamená to, že touto hlinou zámerne voľačo prisypali.“
Brennus na tom mieste okamžite začal kopať a o chvíľu sa napriamil. Otočil sa a v ruke držal čosi neforemné. Odilo rozpoznal, že ide o zvyšok sochy – ruku, ktorá zviera akéhosi hnusného bôžika. Keby ten materiál niekedy videl, spoznal by, že ruka je zo slonoviny, a keby ju Brennus natočil do svetla pochodne, miesto bôžika by zrazu zbadal drevenú sovu.
„Ach,“ vydýchol Odilo. Keď naňho Brennus pozrel, spamätal sa. „Sova je predsa Aténiným atribútom.“ Nechápavo na neho hľadeli. „Než ma Brennus odviedol medzi vás, donútil som Tullia, aby mi dopodrobna vyrozprával príbeh Argonautov. Argo postavil Argus vedený bohyňou Aténou. Do provy vložil kus dreva z posvätného Diovho hája v Dodone. Stále nič?“ Prevrátil očami, ale keď vo svetle rímskej terakotovej lampy, ktorú priniesol otrok, zbadal Brennov výraz, rýchlo pokračoval: „Popri Delfách bola najvýznamnejšou helénskou veštiarňou Dodona. Myslím, že sme našli, čo hľadal Tullius. Alebo prefekt, to je jedno. Na prove Arga podľa mňa čnela Aténa,“ ukázal na Brennov nález. „To, že bola vyrobená v Dodone, tiež vysvetľuje, prečo ju Aemilius Silvanus chce.“
„Hovor, culus. Prečo ju chce?“
„Vy... vy to neviete? Veď...“ zarazil sa a premýšľal, čo povedať. „No... táto socha... priniesla Iásonovi šťastie.“
„Bojíš sa Chlodulfovho noža, culus? Predstav si, čo z teba zostane, keď sa ti povenujem Otváračom lebiek.“ Myslel tým svoju bojovú sekeru. „Radím ti, aby si hovoril pravdu.“
Hľadeli si do očí.
„Neklamem,“ povedal nakoniec Odilo. Prísahu predsa Brennovi ešte nezložil.

*

Z pokrútenej vetvy viselo nahé telo jedného z otrokov, v mdlom mesačnom svetle bolo mŕtvolne bledé. Odilo zalapal po dychu, pretože otrok mal byť mŕtvy, lenže jeho pravá noha sebou stále šklbala. Od hrude po rozkrok sa tiahla čierna rozškľabená rana a jeho vnútornosti ovísali z vedľajšieho konára ako hrubé laná.
Prehol sa a zvracal.
Čosi zatienilo mesiac a z oblohy sa ozvalo krákanie. Brennus do seba prudko vtiahol vzduch a vypúlil oči. Všetci vedia, že krkavec nad obetinou je jasným znamením, že bohovia označia niekoho, kto čoskoro zomrie.
Z toho dôvodu Brennus zo svojho plášťa vybalil Aténinu sovu z dodonského duba, ktorú našli v hrobke pod valom. Pozeral na toho vtáka, potom sa rozhliadol po svojej družine. Chlapi odvracali zrak, dvaja sa dokonca otočili. A potom pozrel na Odila.
„Sovu ponesieš ty.“
Inak povedané, nech krkavcova kliatba stihne teba.
Odilo rovnako ako ostatní vedel, že zlé znamenia sa týkajú ľudí, nie predmetov, hoci pokiaľ boli Homérove eposy pravdivé, u sovy z provy Argo by sa v tomto ohľade dalo polemizovať, do ktorej skupiny patrí.
„Mali by sme toho poondiateho vtáka dať Tulliovi. Chlapom sa jeho prítomnosť nepáči,“ povedal vodcovi Egino.
Brennus prikývol. „Ideme do Kelemantie. Najprv sa spýtam Tullia a potom Aemilia Silvana, koľko ponúknu.“
„A ak to bude málo?“
„Pôjdeme do Brigetia. Alebo ešte ďalej, ochotne toho zasratého vtáka zanesiem až do Ríma, ak bude treba.“
Odilo si prehodil na plecia vak so sovou a pomyslel si, že nie Brennus, ale on sovu ponesie tam, kam treba. A Rím to nebude.

*

Odilo mal hrozný strach, ale Tullius mal pravdu – nebude sa donekonečna starať o rímske zadky. Mal pravdu aj v ďalších veciach, napríklad, že už nie je chlapec, a že ho poznačil niektorý z bohov. To prvé sa prejavilo chlpmi na brade, to druhé tým, čo sa stalo po príchode do Kelemantie. Alebo skôr tým, čo sa mu tam nestalo.
Tú noc všetci pili ako partia starých brachov, Riman i Germán bez výnimky. Brennus povedal Aemilianovi, že objavili podivné hroby zapustené do prastarého opevnenia a ukázal mu zlatý diadém. Povedal, že čoskoro nájdu aj úlomok z Argo. Fakt, že ho mal Odilo vo vaku a že má podobu Aténinej sovy, nespomenul.
Nadránom to v zadnej časti principie, kde zvykli Rimania ubytovať návštevníkov tábora, páchlo potom, vínnym dychom a zaschnutým jedlom. Odilo vstal, prekročil pár rozvalených tiel, zobral zbroj Adalwolfa, najmladšieho člena Brennovej družiny, a vyšiel von. Natiahol si údy stuhnuté po noci na tvrdej rohoži a oblial si hlavu vodou zo studne, kde už dve slepice hrabali v hline. Za horreom zaštekal pes, kravy za opevnením bučali, obzor vybledol.
A potom poklepal Odila po pleci Tullius.
„Vybral si sa na zber kvapiek rosy v listoch alchemilky?“
Odilo vytiahol Adalwolfov meč z pošvy a oceľ zasvišťala vzduchom.
Tullius hľadel na tvár chlapca, vlastne už muža, ktorému Aurora maľovala okraje červeného znamenia na ružovo. Cúvol o krok, o dva, rozbehol sa.
Mal ho zabiť, to Odilo vedel. Nedokázal to. Rozbehol sa k porte principalis dextra a vo chvíli, kedy mu šomrúci vojak otváral bránu, zo štábnej budovy sa ozvalo zvonenie kravského zvonca. Nepochybne Tulliovou rukou.
Úlohu strážcu úlomku z Argo dostal preto, že jeho život bol najmenej cenný a tak smrť, ktorú zoslali bohovia v podobe krkavca, mala postihnúť práve jeho. Na druhej strane ale ako strážca božskej relikvie paradoxne získal v očiach Brennových mužov rešpekt a bol hodný ich času – po večeroch, hoci zničení z putovania, mu dávali lekcie bojového umenia.
Kým sa k vojakovi na stráži pridal ďalší, ktorý hlasno chrápal v miestnosti nad bránou, Odilo odrazil prvý úder. Váha Adalwolfovho meča mu dodávala odvahu. Predstavoval si ho ako predĺženú časť svojho tela a veril, že sa v ňom ukrýva aj Aténina moc. Urobil to, čo mu cestou z Germánie do Kelemantie vtĺkali do hlavy Brennus s Egilom. Bodol tupou špičkou meča do dolnej časti centurionovho štítu, ktorý sa silou úderu vychýlil a odhalil nechránené rameno a krk. Kým sa spamätal, Odilo sekol. Pripadalo mu, že zaťal meč do dreva, pretože zbraň sa zasekla v kľúčnej kosti a napoly odťala vojakovi ruku od kĺbu.
Než sa jeho druh v zbroji celkom prebral a zoskočil do brány, a než pribehli ďalší Rimania vyburcovaní Tulliovým poplachom, Odilo sa stratil v rannej hmle. Ovíjala sa mu okolo tela ako had a váľala sa na vystupujúcich konároch stromov ako dym.
Zvieral ho strach, pretože nevedel, kým sa práve stal.

*

Godi Odilo už vedel, kým sa stal. A už ho rozhodne považovali za muža. Stál v zhluku germánskych chyží, medzi sčernetými pahýľmi starých trámov, ktoré trčali zo zeme ako zuhoľnatené prsty. Predstavil si ich ako stehná svojej matky, medzi ktorými sa narodil, a medzi ktoré sa natlačil centurion predtým, než po nich stiekla červená z jej krkavice. Počul trúbenie rímskych poľníc a videl stuhy dymu Kelemantie a piatich poľných táborov napchatých vojakmi Marca Aurelia.
Za Godim Odilom vystupovali z ranného oparu siluety jazdcov, za nimi stáli muži s oštepmi a ešte ďalej lukostrelci. Muž v strede prvej rady zložil pútka zo svojho oštepu a rozvinula sa štandarda s neveľmi podareným symbolom, ktorý ale pri dobrej predstavivosti pripomínal kuvika.
Kvádsky vodca Ariogaesus, za ktorého hlavu prisľúbil Marcus Aurelius zlato, podišiel k Odilovi a dotkol sa jeho lakťa. Odilo vedel, že keby sa nemusel vojvodca ovládať, pri tom dotyku by ho striaslo. Poznačeného Godiho Odila sa dotýkať nechcel nikto. Ale Ariogaesus vedel, že má cenu zlata, pretože videl budúcnosť a dokázal mu poradiť tak, aby dosahoval svoje ciele. Ariogaesus tušil, že to má čosi spoločné s plastickou výzdobou na vnútornej strane Odilovho štítu, kde mal pripevnenú sovu z prastarého dreva. Hoci ju nikdy nevidel pohnúť sa, veril, že pomocou kúzla nejakého mocného božstva sa ten kuvik Odilovi prihovára.
Aj teraz sa Godi skrčil za štít k posvätnému kusu dreva z Dodony,  ktorý mal schopnosť hovoriť a v časoch nebezpečenstva radil Iásonovi, vodcovi Argonautov, čo má robiť.
„Marcus Aurelius sa čoskoro pohne a pokúsi sa nás zatlačiť do močiara,“ povedal Godi Odilo ponad štít. „Čo najskôr musíš odtiaľto zaútočiť. O chvíľu sa zdvihne silný severák, čo poskytne našim lukostrelcom výhodu, zatiaľ čo nepriatelia na nás nedostrelia. Zdá sa, že máme deň ako stvorený na zabíjanie kapitolských svíň. Vlastne, na zabíjanie Rimanov je dobrý každý deň.“
„Konečne,“ šepol Ariogaesus a odpľul si.
Odilo nadvihol lícnice prilby a otočil svoju poznačenú tvár k vojvodcovi. „Vyhráme túto bitku, no vojnu ešte nie. Ale pamätaj, čo si mi sľúbil. Tullius je môj.“
„Nevravel si, že ti dal prácu a bol ti skoro ako otec?“
„Bol. Pokiaľ mi Athene noctua nepovedal, že práve Tullius znásilnil moju matku a otca mi vyvrhol ako haruspik býka.“

Kristina Leonhard pochádza z Banskej Bystrice, učarovala jej však Kremnica a jeden skvelý chlapík, ktorý zo zlatého mesta pochádza. Vyštudovala archeológiu, ktorú v súčasnosti využíva pri odkrývaní vrstiev kociek a plyšákov, aby našla tú malú loptičku s kovbojom Woodym, pretože mláďa sa s inou odmieta hrať. Od detstva veľa číta, ale až pred štyrmi rokmi konečne našla odvahu niečo aj napísať. Ukazuje sa, že spojenie dvoch jej vášní – príbehov a archeológie – je veľká zábava.