SLOUPEK: Sájfáj Miki

Každý vám povie, že až dieťa vyrastie, počnúc osemnástym rokom života sa z neho stane dospelák. Preč sú všetky zákazy a príkazy od rodičov, môžeme si robiť čo chceme, kde chceme a hlavne dokedy chceme (toto je však ilúzia, ešte stále je tu tradičné „kým si pod mojou strechou, budeš ma počúvať“). Avšak v niektorých z nás (ženy by to zhrnuli na lakonické „chlapi a ich hračky“) stále žije dieťa, tešiace sa z objavovania neznámych zemí vo fantastických príbehoch či guľujúce sa po ceste do práce. Aj keby vám bolo tridsať a máli by ste založenú rodinu!

I preto som ráno z recesie, ja „dvadsaťjedenročný chren“, vyložil na parapetnú dosku zbežne prečistenú topánku. Po dni plnom učenia sa na zápočet a po jeho úspešnom (aspoň dúfam) absolvovaní som dorazil domov. V topánke sa neskvel žiaden balíček, najfantastickejšie predstavy o nahej a štíhlej brunetke sa tiež nenaplnili. A tak som vzal bagandžu do rúk, že ju, reku „do frasa s Mikim“ švacnem k jej osamelej kolegyni. I tu sa z nej odrazu vykotúľalo vajce. Pravda, nebolo to vajce obyčajné, bolo to... kinder-vajce. Chvíľka napätia pri rozbaľovaní... a vykľulo sa z neho niečo nečakané. Zelený votrelec, emzák... Rodičia vždy vedia ako potešiť svoje dieťa, aj keď o tom vôbec nevedia, ako v prípade mojej mamy, ktorej ruku viedla snáď len pani Náhoda. Vďaka, mami!

... až dieťa vyrastie, stane sa z neho dospelák...

Figu! To nie je pravda. Všetci sme deťmi a budeme nimi navždy. Pretože stále sme niekoho synmi, dcérami a svojich rodičov budeme mať naveky v srdci. Dúfam, že vaše prežívanie vianočných sviatkov bude tak pekné a prekvapivé, ako bol môj tohtoročný Mikuláš. A nech je aj trochu sci-fi ;)