RECENZE: Lucia Lackovičová, Ivan Aľakša (eds.), Fantázia 2015 – Antológia fantastických poviedok

Človek má dnes čo robiť, aby popri svetovej fantastike stíhal čítať aj slovenskú. Štiblaríkovej Tester, Minichovej Mamut, Pochov Walker, Kaščákov Flufilon, Janouškov Testament, nový Žarnay, Pavelková, Stiffel... Antológia Fantázia 2015 zo súťaže Martinus Cena Fantázie (konečne s gulervúcim sloganom Tie NAJLEPŠIE fantastické poviedky!) tak dostáva priestor až teraz, necelý mesiac pred uzávierkou ročníka 2016.

 

V prvom rade musím, ako všetci moji recenzentskí predchodcovia, skonštatovať, že nový vizuál, rozsah i prevedenie je skvelé a kniha jasne ukazuje, že fantastika i samotná MCF má svoje pevné miesto v slovenskom literárnom rybníku.

 

Kým predošlý ročník patril Richardovi Berkušovi (aj na úkor víťaza :-)), teraz bol internet hneď po zverejnení finálových poviedok plný Kladiváka. A po vyhlásení výsledkov sa lavína nezastavovala. Cena Fantázie, Cena Béla... Možno aj pre stále omieľanie úžasnosti poviedky Janka Išu nebolo moje nadšenie až také veľké. Teda bol som spokojný, podobné oldschool noir splatterpunkové príbehy vlastne zbožňujem. A Kladivák je dobrá postava. Jeho krvavý príbeh o hľadaní „stratených” peňazí v bratislavských tmavých uličkách bez zádrhelov plynie k záveru (a k famme fatale). Ale ešte pred finále zažije súboj s takým silným nepriateľom, že všetko ostatné potom je už len akoby nastavená kaša, pretože neveríte, že by niekto hlavného hrdinu ešte mohol ohroziť.

 

Na palube vesmírnej lode Batavia od Milana Tichého nič nekazí. Podarená vesmírna strieľačka v rutinérskom štýle rôznych videoherných a knižných ság ako sú Expanzia či HALO. Príbeh hlavného hrdinu snažiaceho sa zlikvidovať nepriateľský výsadok je skrátka fajn a dokonca nejde „len” o akčnú jednohubku, pretože náznak udalostí na pozadí ho ukotvuje do širšieho univerza.

 

Poviedka Agentúra pod Devínom od Ivany Molnárovej Dubcovej má tiež niečo do seba. V štýle hellboyovského Ú.P.V.O. rozohráva boj proti temným elementom. Hon na aktuálneho démona je v podstate zdrvujúcou lovestory, ale možno práve preto, ako autorka dokáže tento prvok udržať na uzde a príbeh rozprávať s nadhľadom, je jej poviedka príjemným čítaním.

 

Jozef Harendarčík pokračuje vo svojom ťažení a aj teraz poteší jeho akčný a pragmatický prístup k hororovej téme. V poviedke Jeseň padá na hroby  sa okrem zapracovania rozprávky o ťahaní repy môžete tešiť aj na krvilačné králiky a občas fakt hnusné opisy požierania obetí.

 

Humoristická fantasy ma mnoho úskalí. A cez väčšinu z nich dokázal preskákať Ján Švihra. Jeho Zbierka neohúri budovaním príbehu, ale autor má správne nastavenú klávesnicu, aby dokázal vylúdiť úsmev už len svojim rozprávačským štýlom. Keď sa ľudia a ježibaby nezhodnú s duchmi a čarodejníkmi, je z toho pekne zamotaná záležitosť... Ocenená Cenou Bibliotéky.

 

Nájsť originalitu v klasickej fantasy odohrávajúcej sa v mystickom svete plnom rôznych rás je takmer nemožné. Aj preto Pavel Švantner spravil najlepšie čo mohol. Odrozprával svoj príbeh vyšetrovateľa úradu pre rasové záležitosti úžasne priamočiaro a cynicky. Ohňom nič nekončí zbytočne nevysvetľuje a necháva na čitateľovi, aby sa v novom svete zorientoval. Napriek určitej chladnosti a odstupu si minimálne mňa (na rozdiel od väčšiny členov poroty) hlavný hrdina získal.

 

Búrka predstavuje horor v tom najklasickejšom zmysle. Teda bez krvi, bez akcie, bez erotiky. Ladislav Dubravský postupne buduje atmosféru starej školy a čitateľovi sa zalieča predovšetkým výstižným popisom priebehu písomky na hodine fyziky. V náznakoch odkrýva, že čosi nie je v poriadku, ale nesnaží sa zbytočne vysvetľovať – veď zlo ma byť tajomné a nepolapiteľné. Poviedke chýba len lepšia drobnokersba hrdinov, nakoľko traja chlapci sa od seba odlišujú v podstate len menami.

 

Ďalší školský horor nám prináša Ján Gálik. Napriek jeho podstatne horšiemu umiestneniu po prvom kole súťaže, ho považujem za lepší ako všetky vyššie spomenuté. Jeho Marka a muž s mŕtvymi očami nie je ani tak o príbehu ako o atmosfére a obrazotvornosti autora. Samotný dej by pri prerozprávaní vyznel dokonca možno aj naivne. Ale ako poviedka plynie, jej svet stále viac funguje a spočiatku triviálne pôsobiaca zápletka prejde do skvelého záveru.

 

Aj kvôli kvalite okolitých textov pôsobí Diktátor trochu obyčajne. Andrej Földi opísal konflikt medzi hlavným hrdinom a jeho domácim miláčikom pomerne stručne a zrozumiteľne, ale po celú dobu som sa nezbavil pocitu, že takto by rovnaký námet napísal hocikto. Či už pri akcii, opise brutalít alebo pohrávaní sa s humorom mi prišlo, že je to stále akosi málo. Málo originálne.

 

Mína Pávová prináša v poviedke Plechový Uroboros trochu iný pohľad na komunitu robotov a kyborgov než sme zvyknutí. Zaujímavo otočená téma snahy dosiahnuť „dokonalosť“ svojho stvoriteľa je sympaticky úderne rozprávaná, až čitateľ musí dať trochu pozor, aby sa na konci nestratil.

 

V ruinách nás opäť vracia do temnejších vôd slovenskej literatúry. Ján Stopjak si vždy doteraz potrpel na atmosféru, čo platí aj v tomto prípade. Aj teraz je jeho poviedka občas ťažšie čitateľná, ale nemožno jej uprieť schopnosť uveriteľného vykreslenia prostredia – tentoraz starého sídliska. Záverečná pointa je trochu kostrbatá a možno aj zbytočná. Podľa poroty ale najlepšia poviedka súťaže.

 

Patrícia Grachová sa s tým vôbec nepára a čitateľa bez varovania hádže do vôd svojej imaginácie. Díler je o snoch a umieraní, o svete za týmto svetom. Náročnejšia poviedka, kde občas dialógy zašuštia papierom (prehnane odborným vysvetľovaním), ale má všetky predpoklady, aby ste si na ňu spomenuli ešte aj o rok.

 

Marek Slabej po hard scifíčkach trochu vymäkol. Ale vôbec to nevadí, lebo variácia na Moby Dicka či Starca a more je takmer rovnako existenciálna ako jeho predošlé texty. Pretože Tí, čo sa vrátili hore je hon na vesmírnu obludu v mori. Prečo nie? Autor sa opäť sústredí na príbeh a prostredníctvom dobrého členenia textu dokáže dej svižne posúvať aj bez dialógov či dlhých vysvetľovaní súvislostí.

 

Aj Monika Herda Belicová vymäkla. Ale mnohých určite poteší jej odklon od porno romance. Predovšetkým neškodiť duši má ale stále jej rukopis. Príbeh víly, ktorá sa rozhodla skoncovať so životom je v detailoch nápaditý, ale zišlo by sa ho osekať od zbytočného balastu a opakovaného filozofovania nad otázkami, ktoré už príbeh položil (a prípadne i zodpovedal) na začiatku. Potom by možno aj finále vyznelo omnoho silnejšie.

 

Diablova diera akoby vypadla zo zošitovej série o lovcovi duchov Johnovi Sinclairovi. Mark E. Pocha ju napísal rutinérsky a s nadhľadom. Dvaja exorcisti, starý zámok a liečebňa pre duševne chorých... Príbeh ani spracovanie nepriniesli nič nové, ale text tak pevne zviera žánrovú schému, že mu z pohľadu fanúšika pulpových hororov nemáte takmer čo vytknúť. 

 

Lucia Zimanová zámerne rezignovala na dejový oblúk. V podstate len postavila dve hrdinky - čarodejnice na predmestie Paríža a oni vám porozprávajú prečo utekajú. Prečo už zase utekajú. Autorka jednoduchú zápletku nafúkla košatejším vyjadrovaním a nevtieravým humorom. Triviálnosť celého textu je do očí bijúca, ale Chabé transcendentno nad Parížom sa na nič nehrá a vzhľadom na svoju krátkosť je znesiteľnou súčasťou antológie.

 

Podivná kniha spod stola je v podstate ďalším hororom. A zaradí sa k tým slabším v tejto zbierke (čo nie je až také zlé hodnotenie, ako to znie). Samotný nápad je fajn, veď zakázané knihy bez ISBN majú svoje čaro. Ale v poviedke Nadi Langovej nefungujú snové opisy, ktoré chcú navodiť temnejšiu atmosféru, ale dej dosť spomaľujú. Neopisná časť poviedky založená na úderných dialógoch pristane zvolenej téme viac a vytvára aj viac napätia.

 

Mária Sokolová má zmysel pre absurdno. Vďaka tomu je bizarná detektívka Ako detektív Mozoček záhadu Infúzie vyriešil zaujímavým osviežením zborníka. Preskakovanie medzi postavami núti k pozornosti a hrdinovia sú dostatočne čudní, aby vo výsledku nevadilo, že ani neviete, o čom ste práve čítali.

 

Ľudskosť v monštre prekvapivo bodovala u poroty aj čitateľov. To už téma Osvienčimu zvykne. Pre mňa však poviedka Adama Máčaja ostáva len remeselne naklepaný flák historickej fantasy. Príbeh o väzňoch a protinacistickom odboji je skôr exkurziou úsekom dejín, než skutočne živým príbehom. Ale nečíta sa zle.

 

Michal Brat a jeho Oceľové oči ma (tentoraz v súlade s názorom poroty) dostali. Najprv mi prišla téma klanu „očných kyborgov“ príliš nereálna, ale veľmi rýchlo ma pohltili osudy postáv. Výborne zvládnuté prelínanie dvoch línii príbehu vynahradzuje určitú ľahkosť zápletky i vyvrcholenia.

 

Fantázia 2015 je vo výsledku pomerne temná antológia, je však zručne popretkávaná osviežujúcejšími žánrami. Vybrané poviedky sú kvalitatívne vyrovnané, bez výrazných lúzerov či favoritov. Osobne ma najviac zaujali Pavel Švantner (Ohňom nič nekončí),  Ján Gálik (Marka a muž s mŕtvymi očami) a Michal Brat (Oceľové oči). Kniha sa zaradí k nadpriemerným antológiám a patrí určite k najlepším z Ceny Fantázie.

 

PS:

Občas by bolo vhodnejšie zaradiť „My o poviedke“ skôr na koniec jednotlivých diel, pretože predovšetkým obaja editori antológie chcú občas tak dôkladne zhrnúť svoje dojmy, až prezradia priveľa (pri poviedkach Marka a muž s mŕtvymi očami, Chabé transcendentno nad Parížom a Podivná kniha spod stola by som si dovolil tvrdiť, že dokážu pokaziť čitateľský zážitok).

 

 

Zostavili: Lucia Lackovičová, Ivan Aľakša

Vydavateľstvo: Fantázia media

Väzba: brožovaná

Rok vydania: 2015

Počet strán: 364