RECENZE: Jakub Pokorný, Chúťky upíra

Jakub Pokorný prichádza na knižný trh s nezávisle vydanou fantastickou kriminálkou Chúťky upíra. Ako napovedá anotácia i krátka zverejnená ukážka, hlavné mesto Slovenska ohrozujú tajomní útočníci. Sú to upíri? A existujú vôbec?  Nebudem príliš spoilovať, keď prezradím, že áno. Bohužiaľ, práve anotácia a ukážka, podobne ako niektoré filmové trailery, ukazujú z diela to najlepšie. Chúťky upíra totiž trpia základnými nedostatkami.

Prvým a najmenej závažným je v tomto prípade absencia jazykových a štylistických korektúr. Okrem bežných preklepov a omylov, ako sú umiestnenie čiarok alebo ukončenie priamej výpovede bodkou (aj čiarkou), to zamrzí napríklad pri používaní dvojtvaru upíri/upíry (mýtická bytosť vs. živočíšny druh). Pri čítaní treba počítať aj s veľkým počtom „keď“ a „ktorý“ a autor sa nevyhol ani problémom s častým opakovaním slov, čo sa ukazuje už v úvodných vetách:

„Do temnej vlhkej cely ho hodili veľmi prudko, snažil sa oponovať, že je nevinný, no márne. Pri ich prudkom zásahu to ani nebolo možné.“

Text má však aj ďalšie problémy. Hoci by sa vzhľadom na dĺžku dal považovať za novelu či kratší román, príbeh je až príliš rozvláčny a viacero scén, ktorými chcel autor spestriť dianie (napr. výlet do Helsínk), len komplikuje pochopenie deja. Ten je čitateľovi predstavený povrchne, hovorovou rečou, akoby sa autor ani nesnažil písať umelecký text.

Zrejme nikto nečaká opulentné opisy á la Victor Hugo či kvetnatý jazyk Gormenghastu, no úplná absencia opisov či hlbších dialógov nielenže nedokáže vytvoriť atmosféru, ktorú by si moderný krimitriler o upírskych vraždách zaslúžil, ale bráni čitateľovi aj v tom, aby si vytvoril vzťah k postavám. O jednom vyšetrovateľovi sa tak dozviete jedine to, že je blond a druhý má zhodou náhod(?) rovnaké priezvisko ako dve ďalšie postavy. Odlíšite ho aspoň podľa toho, že disponuje akým-takým pozadím a vnútornou motiváciou, no klišé príbeh o nefunkčnej rodine vám autor oplieska o hlavu v každej kapitole.

Bolo by však chybou tvrdiť, že Pokorného text nemá žiadny svetlý bod. Dobrých nápadov je hneď niekoľko – tajomná upírka, ktorá ťahá za nitky, ceremónia prijatia do upírskej sekty, záverečný boj na vrchole Gerlachovského štítu. Aj niektoré akčné scény by mohli byť skvelé. Keby všetko nebolo „odbavené“ niekoľkými vetami. Chúťky upíra sú napísané skratkovitým jazykom autora, ktorý sa ešte nestihol vypísať.

Bohužiaľ totiž oslavu výročia mladej dvojice nezachráni konštatovanie „užívali si romantiku“ a opis záverečného súboja s nepriateľom vetou: „Následný súboj vyzeral ako páriaci sa roj komárov,“  dosahuje úroveň – Sofokles odpustí – antickej tragédie. Vyššie spomenuté scény (a mnohé ďalšie) tak tým pádom okamžite prehrávajú súboj s honbou za počtom strán a vyvrcholením príbehu.

Čerešničkou na upírskej krimi-torte sú potom rôzne nešťastne kombinované (resp. zbytočné) slovné spojenia, prirovnania a logické kiksy, ktoré namiesto atmosféry vyvolávajú len úsmev na tvári. Za všetky môžeme spomenúť napríklad:

„Bol ako vyschnutá Sahara.“

„Nad ránom nasledujúceho dňa našli policajti mŕtve telo vyšetrovateľa Martina ležať na dlažbe malej kuchyne v byte. Ten mal slúžiť ako ochrana pred úmrtím.“

„V márnici si podal ruku s patológom, bol to vysoký chlap s týčiacim sa ohryzkom.“

„Vykračovali popri štekajúcich labradoroch a ratlíkoch, až došli nakoniec uličky, ktorá sa ukázala byť slepou. Erika si odskočila za roh betónového múru. Filip stál zadumaný s jej kabelkou s mobilom v ruke, pozerajúc si najnovšie aktuality na Twittery.“

Záverečným zhrnutím bude v tomto prípade dvojité odporúčanie. Chúťky upíra nie sú tým, čím by chceli byť – na to ešte musia vypiť veľa krvi (najmä autorovej). Letné čítanie bude v tomto prípade lepšie hľadať na iných adresách.

Jednou z tých „lukratívnych“ autorských adries by potom mohol byť napríklad Stephen King – jeho kniha O písaní (resp. O psaní) môže byť dobrou voľbou pre čitateľov i pre autora Chúťok upíra.

Jakub Pokorný – Chúťky upíra
Vydavateľstvo: Dibuk
Väzba: e-kniha
Počet strán: 120
Rok vydania: 2018
Cena: 3 €